Mamou po prvýkrát: Ako zvládnuť nové úlohy a nezabudnúť na seba?
Stať sa mamou je zázrak. Ale aj premena. A hoci ste to očakávali, málokto vás pripraví na to, čo všetko to spôsobí vo vašom vnútri. Hormóny, spánok, plač, dojčenie, pochybnosti, láska… Ale kde ste v tom celom vy? Šťastná, oddýchnutá a najlepšia verzia samej seba…
S psychologičkou Andreou Sarnovskou sme sa pozhovárali o tom, čo sa odohráva v žene, ktorá sa stala prvýkrát matkou, ako si nastaviť reálne očakávania, ale aj o tom, ako nestratiť samu seba.
Mgr. Andrea Sarnovská
psychologička
Čo všetko sa deje v ženskej duši po pôrode, a prečo je to úplne prirodzené
Príchod nového člena rodiny je jedným z najintenzívnejších a najemotívnejších zážitkov v živote ženy. No okrem malého uzlíčka lásky a povinností súvisiacich so starostlivosťou o bábätko nám naše telo po pôrode pripraví aj emočnú horskú dráhu, ktorú naša psychika doteraz pravdepodobne nezažívala. Tá súvisí s hormonálnymi zmenami, ktorými ženské telo prechádza počas tehotenstva a tesne po pôrode.
Podľa štúdií až 80 % mamičiek po pôrode trpí nejakou zmenou psychiky. Ako najčastejšie je popisované takzvané popôrodné „baby blues“ – prechodná emočná nestabilita (plačlivosť, pocity úzkosti), podráždenosť, kolísanie nálad, problémy so spánkom či znížená chuť do jedla. Okrem pôrodu a popôrodných telesných zmien sú emočné výkyvy spojené aj s adaptovaním sa na novú životnú rolu – rolu matky. Všetky tieto prejavy sú prirodzené, zvyčajne trvajú približne 14 dní a samovoľne odznievajú.
Neporovnávajte sa. Stačí byť mamou, ktorá robí, čo je v jej silách
Dieťa nepotrebuje dokonalú mamu. Britský pediater a psychoanalytik Donald Winnicott priniesol koncept „dosť dobrá mama“ (good enough mother). Hovorí, že mamy nemusia byť dokonalé – stačí, aby boli dosť dobré, aby dieťaťu poskytovali potrebné podnety k jeho vývoju, ale zároveň priestor, aby sa s niektorými situáciami vysporiadalo samé. Dosť dobrá mama dokáže primerane reagovať na potreby svojho dieťaťa, nie je príliš ochraňujúca, ani chladná a umožňuje dieťaťu rozvíjať sa v bezpečnom prostredí. Maminky často pociťujú frustráciu, ktorá môže prameniť z rôznych zdrojov. Okolie, rodina, sociálne siete, ale ten hlasný kritik väčšinou prichádza z nášho vnútra.
Ak máte pocit, že nerobíte dosť, a že by ste sa mali viac snažiť, skúste sa zamyslieť nad nasledujúcimi otázkami:
Kde sa tieto požiadavky vzali? Odkiaľ pramenia?
Sú odôvodnené?
Aký prístup je mi vlastný?
Aký prístup by som volila, keby vôbec nezáležalo na tom, ako to robia či očakávajú iní?
Čo ma teší?
Kedy je mne a môjmu dieťatku príjemne?
Naučte sa dôverovať sebe. Svojmu telu, svojim inštinktom. Akceptujte samy seba aj so svojimi nedokonalosťami. Zahoďte ilúziu dokonalosti (dokonalá mama neexistuje), vnímajte svoje potreby a naučte sa povedať „nie“ bez výčitiek. Nebojte sa byť zraniteľné, robiť chyby a požiadať o pomoc. Nie je to znakom zlyhania, ale naopak, silnej vôle, aby ste boli v poriadku. A nezabúdajte – platí staré známe „spokojná mama = spokojné dieťa“.
Byť mamou, no nezabudnúť na seba
Keď sa staneme mamou, sme celou svojou bytosťou orientované na dieťa a naše potreby idú do úzadia. Niektoré ženy môžu mať pocit, že strácajú svoju pôvodnú identitu a život už nebude rovnaký ako predtým. Nové povinnosti spojené so starostlivosťou o dieťa môžu obmedziť čas na seba, čo môže byť v prvých mesiacoch veľmi náročné, a môže viesť k vyčerpaniu a strate kontaktu so svojimi potrebami. Nájdite si chvíľu pre seba a opýtajte sa: Ako sa máš, mama? Nie si smädná alebo hladná? Nemáš chuť na kávu s kamoškou v meste? Dovoľte si byť viac ako „len“ mama. Byť mamou je iba časť vašej identity. Je v poriadku a zdravé mať čas pre seba, svoje záujmy a sny. Postupné hľadanie rovnováhy medzi rolou matky a osobným životom je proces, dajte tomu čas.
Pomôcť môže aj zmena optiky. Namiesto posudzovania svojich „zlyhaní“, pozorujte a oceňujte pozitíva. Všímajte si, čo všetko sa vám podarilo a vnímajte, či sa pritom cítite inak. A buďte k sebe láskavé.
Aj mama potrebuje oddych. Pomoc nie je prejavom slabosti
Základná vec, ktorú potrebuje každá jedna žena, ktorá sa stala matkou je POMOC. To, že sa stanete mamou a vezmete na seba zodpovednosť za malého človiečika, neznamená, že sa z vás musí stať „superčlovek“. Oslovte s prosbou o pomoc partnera a rodinu.
Úlohou partnera je poskytnúť mamičke emočnú podporu a venovať rodine svoj čas a energiu. Ak sa vám ponúkne nejaký rodinný člen, ktorý vám môže pomôcť s domácimi prácami, neodmietajte ho. Pokiaľ máte možnosť a dieťatko spí, zahoďte vysávač a spite spolu s ním. Spánkový deficit je oveľa horší než omrvinky na zemi či nevyžehlená bielizeň. Každý deň si nájdite aspoň malú chvíľku pre seba, keď nemyslíte na dieťa, ale na to, ako si oddýchnete. Zo začiatku to môže byť len teplá sprcha, chvíľa s knihou, či počúvanie obľúbenej hudby. Tieto chvíle môžu výrazne pomôcť mentálne dobiť baterky. Dôležitá je aj emocionálna podpora – buďte v kontakte s niekým, pred kým môžete otvorene povedať, že ste unavená, nahnevaná. S niekým, pred kým si môžete poplakať a pri kom môžete vyventilovať svoje emócie.
Popôrodné obdobie: Ako rozpoznať varovné signály
Bežné popôrodné zmeny nálad v podobe pocitov smútku, úzkosti, plačlivosti, náladovosti či podráždenosti zvyčajne odznievajú do 10 – 14 dní. Popôrodná depresia však pretrváva dlhšie (aj 1 rok). Jej príznaky zahŕňajú pocity beznádeje, vyčerpania, neschopnosti radovať sa. Časté sú myšlienky o zlyhaní roly matky a nedostatok vôle, čo môže výrazne ovplyvňovať starostlivosť o bábätko a vyústiť až do odmietavého postoja k dieťaťu. To najlepšie, čo môžete pre mamičku s depresiou urobiť, je podpora, vypočutie a nasmerovanie na odbornú pomoc psychológa alebo psychiatra. Pomáha aj uistenie, že všetko bude v poriadku, že v tejto situácii nie je sama.
Ako terapeutka a zároveň mama má Andrea Sarnovská ešte jeden odkaz pre mamičky: „Nemusíte byť dokonalé. Pokojne vybuchnite, prejavte slabosť, únavu, požiadajte o pomoc. Dovoľte si byť samy sebou. A nezabudnite, robíte to skvele, keď to robíte s láskou.“
Mgr. Andrea Sarnovská vyštudovala jednoodborovú psychológiu na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Po ukončení štúdia sa 11 rokov venovala pracovnej psychológii. Skúsenosti s prácou s ľuďmi na rôznych úrovniach organizácie a rozdielnou motiváciou sa po materskej dovolenke rozhodla zúročiť v práci s pármi a rodinami, nakoľko verí, že kvalitné vzťahy sú základom duševného zdravia a dopad života rodičov sa odráža aj na živote detí. Na vzťahy pozerá ako na hlbokú väzbu a verí, že tam, kde sa „zasekne”, sa dá sprostredkovať korektívny, hojací zážitok.