Deti sa od útleho veku stretávajú s množstvom silných pocitov, ktorým často nerozumejú. Ako im pomôcť tieto emócie spracovať? Jedným z najjednoduchších, a pritom najúčinnejších nástrojov sú rozprávky. V bezpečnom svete príbehov sa dieťa učí pomenovať pocity, chápať ich a nachádzať riešenia.
Michaela Pribilincová, PhD.
psychologička
O tom, ako môžu rozprávky rodičom pomôcť viesť deti k emocionálnej zrelosti, sme sa rozprávali s Michaelou Pribilincovou, PhD. – psychologičkou, psychoterapeutkou, riaditeľkou kultúrneho centra, mamou a autorkou Pozitívnych rozprávok.
Kedy je vhodný čas začať dieťaťu rozprávať alebo čítať rozprávky?
Rozprávky môžeme deťom prinášať už od útleho veku. Dokonca aj bábätká reagujú na rytmus a farbu hlasu rodiča. V ranom detstve ešte nerozumejú obsahu, ale vnímajú tón, intonáciu a blízkosť. Od približne 2 – 3 rokov už dieťa dokáže sledovať jednoduchý príbeh a spájať slová s obrazmi. Čím skôr začneme, tým prirodzenejšie sa rozprávky stanú súčasťou jeho sveta a vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.
Ako rozprávky pomáhajú malým deťom učiť sa rozpoznávať a spracovať emócie?
Rozprávky sú bezpečným priestorom, kde dieťa môže prežiť a pomenovať pocity, ktoré v realite niekedy pôsobia ohromujúco. Hrdinovia prechádzajú cez hnev, strach či smútok a ukazujú deťom, že tieto emócie sú prirodzené a zvládnuteľné.
Príklad: V rozprávke Kvetulienka sa dieťa učí rozoznávať rôzne druhy emócií ako hnev, závisť, žiarlivosť. Niektoré emócie nás posúvajú vpred, aj keď nie sú príjemné.
Prečo je dôležité, aby rodičia vyberali pozitívne a povzbudivé rozprávky?
Malé deti sú veľmi citlivé a nemajú ešte kapacitu oddeliť fantáziu od reality. Negatívne alebo strašidelné príbehy v nich môžu vyvolať úzkosť, nočné mory alebo zvýšenú citlivosť na bežné situácie. Naopak, pozitívne rozprávky podporujú dôveru, odvahu a radosť. Dieťa sa cez ne učí, že aj keď v živote prídu ťažkosti, existuje riešenie a vždy je tu nádej.
Ako môže rodič využiť rozprávku na rozhovor o pocitoch dieťaťa?
Rozprávka je ako zrkadlo – v príbehu sa odrážajú pocity, ktoré dieťa samo prežíva. Po prečítaní sa rodič môže spýtať: „Ako sa asi cítil zajačik, keď bol sám? Aj ty sa niekedy cítiš podobne?“ Takéto otázky otvárajú dieťa k rozhovoru prirodzene, bez nátlaku. Dieťa si tak postupne buduje slovník pre svoje emócie a učí sa, že je bezpečné o nich hovoriť.
Čo by ste poradili rodičom, ktorí chcú mať rozprávky ako každodenný rituál?
Najdôležitejšie je, aby bol tento čas pokojný a spoločný. Dieťa vníma nielen príbeh, ale aj blízkosť rodiča. Rituál večerného čítania vytvára pocit bezpečia a istoty, pomáha dieťaťu uvoľniť sa pred spánkom. Pre rodiča je to zas chvíľa, keď sa zastaví a načúva svojmu dieťaťu. Tento zvyk buduje puto, podporuje fantáziu a jazykový rozvoj a zároveň prináša obom radosť z jednoduchého bytia spolu.
Viac o detskom spánku a o tom, ako zlepšiť spánok vášho bábätka, nájdete tu: Nočné budenie bábätka.